Katarína Trlicová: Každé dieťa na linku volá s istým zámerom

Autor: Linka Detskej Istoty | 1.7.2014 o 15:40 | (upravené 2.7.2014 o 17:51) Karma článku: 5,86 | Prečítané:  1008x

Vyštudovala psychológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 1996 pracuje ako poradenská psychologička a odborný garant pre Linku detskej istoty pri Slovenskom výbore pre UNICEF. Miluje kávu, populárnu hudbu 70 - 80. rokov a svojho vnuka Jakubka. Ideálny oddych je pre ňu stretnutie so svojimi priateľmi a dobrá kniha. Má dve deti, žije v Bratislave. Katarína Trlicová, PhDr.

 

Veľkou témou Linky detskej istoty a aj témou mesiaca jún boli na našom blogu testovacie hovory. Môžeš nám priblížiť, čo si pod testovacími hovormi máme predstaviť?

Rozumejú sa tým hovory, kedy deti testujú našu linku, zisťujú, kto je na druhej strane, či sa tam vôbec ktosi ozve, či im budú konzultanti otvorení a nájdu prijatie pre rôzne témy, ktoré tieto deti trápia. Tieto hovory sú charakteristické tým, že deti buď vyčkávajú, alebo aj mlčia, inokedy sa smejú v skupinke, môžu byť dokonca aj vulgárne, alebo verbálne agresívne. Patria sem aj hovory, keď deti zavolajú s nejakou smiešnou otázkou a sú zvedavé na reakciu konzultanta na druhej strane linky. Testovacie hovory nie sú ničím výnimočným, sú súčasťou všetky liniek v Európe podobného zamerania, s ktorými spolupracujeme.

Prečo sa oplatí venovať týmto hovorom pozornosť?

Dôležité je uvedomenie si skutočnosti, že testovacie hovory nemožno považovať za hovory zlé, sú rovnocenné ako ostatné hovory a špecifické práve pre dištančné poradenstvo. Treba pripomenúť, že tieto hovory majú svoj význam, lebo ide o prvý kontakt s linkou a veľakrát od nich závisí, či sa na nás deti obrátia aj v skutočne problémovej situácii. Samozrejme, riešenie takýchto hovorov je niekedy pre konzultantov veľmi náročné. Napriek tomu, že ide o anonymnú linku, niektoré hlasy a spôsob komunikácie detí už poznáme. V takomto prípade môže ísť skutočne o niekoľkonásobné opakovanie volaní, deti môžu byť vulgárne a agresívne. Je tu pomerne krehká hranica medzi hovormi testovacími a hovormi, ktoré už linku a jej služby zneužívajú. Pre nás je aj v tomto prípade dôležité načúvať, čo nám takéto dieťa, ktoré testuje linku, chce povedať svojím správaním. Ak by bolo predsa dieťa celkom v poriadku, nemalo by potrebu reagovať agresívne a vulgárne v komunikácii s úplne neznámym človekom. Preto tieto hovory niekedy môžu byť takým varovným signálom, že dieťa nepriamo volá o pomoc a potrebuje ventilovať určitú psychickú záťaž.

Čo myslíš, že hľadajú deti, ktoré testujú LDI? 

Testovanie je často o hľadaní zážitku, skúsenosti s niečím novým, môžu sa vyťahovať pred kamarátmi, že si vedia urobiť z linky žarty, ale na druhej strane naozaj môže ísť aj o testovanie za účelom preveriť si služby linky. Samozrejme, za testovacími hovormi sa častokrát skrýva nuda a vypĺňanie voľného času. Veľa týchto kontaktov je aj o potrebe detí niečo sa dozvedieť a sú aj také, za ktorými sa skrýva vážny problém. Dieťa vždy volá s určitým zámerom, našim cieľom je ten zámer odhaliť a adekvátne mu pomôcť.

Spomínaš si Ty na nejakú vlastnú skúsenosť s testovacím hovorom, ktorý Ti utkvel v pamäti? O čo išlo a ako si tento hovor riešila?

Spomínam si, že raz volala skupinka, ktorá už ale naozaj opakovane zneužívala linku a mňa poprosili konzultanti, aby som sa s nimi skúsila porozprávať. Išlo o väčšiu partiu chalanov, ktorí sa prekrikovali, a tak som ich najskôr požiadala, aby hovorili po jednom. Napokon z jedného chlapca vyšlo, že sú vonku, nudia sa a nevedia, čo by mali robiť. Volali z malej obce, kde nemali veľký priestor na športové, ani spoločenské vyžitie, tak sme hľadali ďalšie možnosti, ako by mohli využiť voľný čas. Trebárs niečo si spolu zahrať, alebo si prečítať zaujímavú knižku. Stalo sa neskôr, že tento chlapec zavolal znova, tentoraz už s reálnym problémom - zhoršujúcim sa školským prospechom. Bol ôsmak, a pred ním bol čo nevidieť výber strednej školy. Bolo to teda príjemným zistením, že po skúsenosti s linkou nadobudol voči nej dôveru  a obrátil sa na nás aj neskôr, práve v situácii, kedy potreboval skutočne poradiť.

Niekedy sa väčšina hovorov v službe môže točiť práve okolo testovacích hovorov. Čo je v takomto prípade dôležité, aby si konzultant uvedomil?

Podstatou je, aby bol konzultant počas služby pripravený prevziať akýkoľvek hovor, či ide o hovor zábavný, vulgárny, agresívny, mlčiaci a hlavne pripravený na hovory o vážnych problémoch a krízové situácie. Nie je to vždy ľahké. Základ je zachovať pokojný tón a najmä pri testovacích hovoroch nenechať sa vyprovokovať a nenabehnúť na emócie, ktoré sa vyplavujú z dieťaťa. Je potrebné vyhnúť sa nepríjemným poznámkam a poučovaniu. Ak konzultant cíti, že je to na neho dosť, má právo odovzdať takýto hovor supervízorovi, ktorý je za službu zodpovedný. Ak ide o častejšie testovacie hovory, musí sa postarať aj o vlastnú psychohygienu, dať si krátku prestávku, prípadne sa poradiť so supervízorom. Testovací hovor by mal slúžiť k rozpoznaniu úmyslu, s akým dieťa volá a tiež by malo získať dôveru, že sa na linku v prípade reálneho problému môže obrátiť.

V čom sú dnes deti iné oproti deťom trebárs pred 10 rokmi? V čom sú „bohatšie“ a v čom „chudobnejšie“?

Dnešná doba, ako vlastne každá, má svoje výhody, aj nevýhody. Deti majú neporovnateľne viac možností, môžu omnoho ľahšie komunikovať so svetom i sebou navzájom prostredníctvom internetu. Majú prísun k neobmedzenému množstvu informácií, problémom je, že niektoré informácie ich nie vždy obohacujú a posúvajú správnym smerom. Myslím si, že sú chudobnejšie o zážitky a tvorivosť, pretože neporovnateľne menej času trávia v prírode či vonku v svojom okolí. Tým, že rodičia potrebujú rodinu ekonomicky zabezpečiť a v práci zostávajú častokrát do neskorého večera, dieťa chodí z krúžku na krúžok, zo športu na šport, no nikto sa ho neopýta, čo by chcelo ono samo. Problémom teda môže byť, že deti nemajú čas na vlastný svet, na vlastnú tvorivosť, ani na vlastnú intimitu a poznávanie seba samého. Toto sú také fenomény, ktoré generácia 15-20 rokov dozadu nepociťovala v takejto silnej miere. Nehovoriac potom už o mojej generácii (úsmev).

Kedy sa začal písať Tvoj príbeh na LDI? Aké boli Tvoje začiatky?

Je to už 18 rokov, čo sme spolu s ďalšími kolegami projekt Linky detskej istoty uviedli do praxe. Od tohto času pre linku pracujem ako poradenský psychológ a denne sa dotýkam problémov našich klientov a potrieb detského sveta. Linka detskej istoty ako národný projekt Slovenského výboru pre UNICEF funguje už od roku 1996. Od tej doby sme sa určite posunuli, dnes na linke beží simultánne niekoľko projektov. Náš cieľ však zostal rovnaký – byť tu pre deti, ktoré nás potrebujú.

Čomu sa venuješ na LDI dnes?

Stále sa pohybujem v oblasti dištančného poradenstva, ale dnes už skôr ako odborný garant a supervízor. Vediem odborné výcviky. Ďalšou mojou oblasťou je práca s klientmi linky a ich problémami tvárou v tvár v rôznych oblastiach rodinného poradenstva.

Hovorí sa, že kto pracuje s dušou, hľadá odpovede aj o sebe samom. Čo si Ty o sebe za ten čas objavila?

Zaujímavá otázka. Prišla som na to, že pomerne veľa vydržím (úsmev).  Najmä čo sa týka trpezlivosti v rôznych záťažových situáciách. Avšak, prichádzam na to, že čím som staršia, tým sa mi ťažšie vyrovnáva so skutočnosťou, ako niekedy vedia rodičia svojím vzájomným správaním a vzťahom obrať deti o detstvo. Keď partneri dookola riešia svoje problémy, oscilujú v nich a nezaujímajú sa, čo to robí s ich dieťaťom. Akoby donekonečna zostávajú vo svojich problémoch, výčitkách, minulosti a zabúdajú na spoluprácu pri výchove svojich detí.

Väčšinu života sa venuješ deťom. Čo si na vzťahu k tým vlastným najviac vážiš?

Asi skutočnosť, že naše vzájomné vzťahy sú dobré, dodnes sa k nám radi vracajú, hoci sú už dospelé a majú vlastné životy. No a samozrejme to, že zvládli aj náročnejšie životné situácie a sú z nich dnes kvalitní ľudia. Pomaličky sa už začínam lúčiť s prácou na linke a začínam sa pripravovať na odchod do dôchodku. Určite by som však ešte rada svoje vyše 30-ročné skúsenosti zúročila a odovzdávala ďalej v podobe supervízií, prípadne konzultácií mladším kolegom. Čo sa týka voľného času, teším sa, že ho bude konečne dúfam viac! (úsmev) Rada by som sa venovala viac svojej rodine, cestovaniu, záľubám, kultúre, priateľom...

Chcela by si ešte niečo našim čitateľom odkázať?

Asi rodičom, aby neriešili svoje problémy cez deti.

 

Anežka Šebová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

U. S. Steel odchádza, o košickú fabriku bojujú Třinecké železárny

U. S. Steel predáva košické železiarne, ponuku predložili Číňania a skupina slovenských miliardárov.

KOMENTÁRE

Úbohá stredná trieda, tá sa vo Ficovom vlaku nevezie zadarmo

Ak sa niektorí chcú mať závratne dobre, musia sa tí ostatní mať horšie.

KOMENTÁRE

Ako o tridsať rokov rozvrátim našu spoločnosť

Moderné demokracie sa premenia na vlády starých.


Už ste čítali?